Cintorín Liptovský Michal Obec Liptovský Michal
Kronika:

Rozprávanie Antona Weisza

Prvý starosta zvolený v demokratických voľbách pôsobil v tomto úrade úctyhodných dvanásť rokov.
Anton Weisz sa narodil 3. mája 1941 v osade Magurka v baníckej rodine ako syn baníka Štefana Weisza (narodený 30. 10. 1895 v Magurke) a Eleny(narodená Štubňová 25. 4. 1903 v Podbrezovej) v poradí desiaty z dvanástich súrodencov. Pokrstený bol v rímskokatolíckom kostole v Liptovskej Lúžnej. Vyrastal v ťažkých podmienkach. Otec sa stal už mladý banským invalidom a matka nemala zamestnanie. Magurka spadala cirkevne pod Liptovskú Lúžnu. Na prvé sväté prijímanie sa odviezli na rebrináku. Farárom tam bol vdp. Július Brtko. Keď prišiel do Lúžnej za kaplána Jozef Tješ, chodil na Magurku slúžiť omše i vyučovať náboženstvo, až kým ho v 1951. roku neuvrhli do väzenia. Jemu chodieval malý Anton miništrovať. Doma sa museli aj deti obracať. Mali koníka a kravičku, ktorým bolo treba na zimu nachystať i kŕmiť. Pre prasiatko zbierali rebarboru (lopúchy), rezali a iba navrch okrášlili pomyjami. Švábka sa kopala až s prvým snehom. Aj tak nestihla vyrásť väčšia než slepačie vajce. Zelenina, mrkva, petržlen boli tenučké. Najčastejšou zeleninou do polievky bola žihľava. Keď bolo najhoršie, zbehla matka cez Striebornicu do Podbrezovej k rodičom a priniesla obživu. Pravidelne sa chodilo vozom do Partizánskej Ľupče raz za dva týždne po zásoby múky, cukru a iných potrebných vecí. Nesmelo sa zabudnúť na petrolej, lebo v osade nebolo do roku 1960 elektriny. Deti sa učili pri petrolejke. Kultúrny život organizoval učiteľ Moravčík. Školáci hrávali divadlo. Žiak Weisz vystupoval s ostatnými na Železnom, v Lúžnej i Ľupči v komediálnych úlohách a spevoch.
V 1951. roku bol obnovený geologický prieskum miestnych baní. Otca zobrali za banského dozorcu. Záver prieskumu v 1956. roku však potvrdil, že tunajšie bane na zlato ostanú uzavreté. V obci vychodil osemročnú základnú školu. Po skončení absolvoval skúšky na priepustné vysvedčenie v škole v Partizánskej Ľupči, pod ktorú spadala Magurka v oblasti štátnej správy. S týmto dokladom nastúpil na Vojenskú školu v Novom Meste nad Váhom. Ukončil ju s odbornosťou technik diaľkových spojov. Následne absolvoval dva roky ekonomickej školy so zameraním týlová-proviantná služba. Po vyradení zo školy nastúpil ako vojak z povolania do Spojovacej školy špecialistov v Poprade a odtiaľ bol v novembri 1968 preradený do Vojenskej strednej technickej školy v Liptovskom Mikuláši. V roku 1969 musel opustiť armádu pre neschválenie vstupu vojsk Varšavskej zmluvy 21. 8. 1968 do Československej socialistickej republiky.
Po odchode z armády pôsobil do roku 1994 na viacerých miestach v obchodných a reštauračných službách. Bol vedúcim prevádzky napríklad na chate Opalisko, v Jánošíkovej kolibe v Liptovskej Osade, vedúci predajne v obchodnom dome Jednota v Ružomberku. Odtiaľ nastúpil v 1994 roku po druhom infarkte na čiastočný invalidný dôchodok.
Rodinu si založil 25. apríla 1964. V ten deň si “z veľkej lásky” zobral za manželku Veroniku rodenú Moravovú z Partizánskej Ľupče (narodenú 8. 2. 1946). Pochádzala z početnej roľníckej rodiny - tiež z dvanástich súrodencov. “V tomto manželstve prežívame spolu potešenie, rany osudu i radosti.” V roku 1976 sa rodina presťahovala z Liptovského Mikuláša do novovybudovaného domu v Liptovskom Michale. Manželia vychovali štyri deti. Syn Anton, narodený 3. 2. 1967, je technikom Armády slovenskej republiky, býva v Liptovskom Mikuláši. Peter, narodený 4. 8. 1968, tragicky zahynul pri autonehode v roku 1993 ako 25-ročný. Dcéra Beáta, narodená 15. 7. 1970, sa vydala za Ivana Jančiho a býva neďaleko na ulici Pod Klincom. Najmladší Michal, narodený 1. 7. 1984, býva s rodičmi.
Odsúdenie vstupu vojsk Varšavskej zmluvy a náboženské presvedčenie pokazili kádrový posudok (Kádrový posudok šiel s človekom od školy po všetkých zamestnaniach, ale on sám ho väčšinou nevidel.). Verejné označenie 21. augusta 1968 za okupáciu malo za následok odoprenie služobného postupu v armáde. Na previerkach to bol dôvod pre opustenie armády. Ako každý vojak z povolania bol vtedy členom komunistickej strany . Na chatu Opalisko prišiel za ním člen okresného výboru vtedy jedinej a vládnucej strany súdruh Hliničan preveriť ho po straníckej línii so slovami: “Prišli sme ťa preklepnúť, súdruh Weisz”. Súdruh Weisz si šiel po stranícku knižku a odpovedal: “Žiadne preklepávanie nebude.” Položil stranícky preukaz na stôl. “Tu ti ho odovzdávam a s bandou cigáňov nechcem mať nič spoločné.” Odpoveďou bola hrozba: “Toto ťa bude ešte draho stáť!”. Naozaj, keď sa uvoľnilo miesto vedúceho Jánošíkovej koliby v Liptovskej Osade, vybavil si výstup z Reštaurácií n.p. (To nebolo také jednoduché, lebo zákonná výstupná lehota bola 6 mesiacov a bol všeobecný nedostatok pracovných síl.) a dúfal, že v spotrebnom družstve Jednota ho raz poveria vedením chaty na Magurke. Pri nástupe ho ale dali zaúčať sa za mäsiara, lebo miesto vedúceho Jánošíkovej koliby už nebolo. V priebehu zaúčania mu povedali, že predseda nesúhlasil s jeho zamestnaním v družstve. Po tartase (írečito - ostrejšia debata) na vedení družstva ho nechali robiť vedúceho mäsny v nákupnom stredisku Centrum. Postupne prešiel viacerými miestami vždy ako zástupca vedúceho. V 1985 roku sa stal zástupcom vedúceho Jánošíkovej koliby. Vedúcim bol devätnásťročný protežant strany, ktorý nevedel vypísať objednávku. Pravidelne ale častoval vplyvných ľudí z ŠTB (Štátna bezpečnosť – tajná služba). Zástupca Weisz im však účtoval všetko do koruny. Keďže predtým pili drahý alkohol zadarmo, nepáčilo sa im zrazu zaň platiť a pomaly si odvykli chodiť do koliby. Neskôr vedúci ochorel, vycestoval na západ a už sa nevrátil. Tak sa stal konečne “nesúdruh” Weisz vedúcim. Nie nadlho. Keď dali kolibu rekonštruovať, zasa zastupoval v Likavke a vo Važci. Nakoniec sa stal vedúcim predajne potravín v obchodnom dome Jednota v Ružomberku. Mal na starosti 25 predavačiek a učňovský výcvik.
Svoj zámer dostať sa na chatu na Magurke v Jednote nedosiahol. Keď bol prevádzkárom hotela Esperanto na Pribiline, dozvedel sa, že miesto vedúceho magurskej chaty dostal ďalší protežant. To bolo asi jedným z dôvodov jeho prvého infarktu. Nakoniec predsa chatárčil na Magurke. Zobral si chatu do prenájmu v rokoch 1996-1998.
Do magurského kostola na svoj sobáš pozval aj zástupcu veliteľa pre veci politické, teda politruka útvaru. (Politruk pôsobil ako kazateľ správneho – marx-leninistického, materialistického svetonázoru. Mal veľkú právomoc v personálnych otázkach. Sobáš v kostole bol vtedy nežiadúci. Zaznamenával sa do kádrových materiálov ako čierny bod. Mnohí, v mene svojej kariéry, opustili lavice veriacich. Iní, hlavne z radov vojakov, učiteľov, policajtov, skrývali svoje vierovyznanie a praktizovali ho tajne. Všetkých kontrolovala široká sieť spolupracovníkov ŠTB. Hovorilo sa, že v Liptovskom Michale boli minimálne štyria konfidenti ŠTB.) Keď bývala mladá rodina v Liptovskom Mikuláši chodili deti do školy v Palúdzke. Tónov triedny učiteľ na rodičovskom združení sa veľmi snažil presadiť oficiálny materialistický svetonázor a pohaniť náboženstvo, na ktoré dokonca rodičia Weiszovci prihlásili svoje dieťa. “Neuvedomelý” rodič Wiesz vstal, ospravedlnil sa rodičom, lebo “musí odísť zo schôdze, na ktorej sa nedodržuje ústava republiky” (ústava Československej socialistickej republiky zaručovala náboženskú slobodu) a aj odišiel. Svoje presvedčenie dával najavo i ako starosta obce, keď často chodieval pri bohoslužbách čítať lekcie v chráme svätého Michala.
Za nežnej revolúcie v 1989 roku založil v obci klub VPN (Verejnosť proti násiliu) a spolu s vdp. farárom Jozefom Tješom pomáhal pri vzniku klubu KDH. V roku 1990 v prvých demokratických voľbách zvolili spoluobčania Antona Weisza za starostu obce väčšinou 76% hlasov. Podobne to bolo v roku 1994. Do tretieho volebného obdobia bojovali o priazeň voličov dvaja kandidáti na starostu obce. Napriek tomu bol zvolený staro-nový starosta so 70 % platných hlasov. Po dvanástich rokoch vo funkcii starostu 19. 12. 2002 odovzdal túto funkciu novozvolenému starostovi Jurajovi Vrtichovi. Tohto kandidáta s podporou KDH ako predseda klubu HZDS na tento post aj pripravoval.
Kronikárovi sa žiada pripomenúť, že starosta Anton Weisz našiel “stratenú” kroniku obce a ponúkol prácu kronikára človeku, ktorého táto práca baví i uspokojuje. Svedčí o tom 76 strán pôvodného textu kroniky, ktoré prepísal kronikár do počítača vo svojom voľnom čase, bez nároku na odmenu, aby mohol kompletnú kópiu kroniky odovzdať do štátneho archívu. Starosta Anton Weisz dal svoje osobné kontakty pre dobro veci celej obce. Aj vďaka tomu stojí nová fara a slúžia dve z troch etáp kanalizácie a obec má vlastný erb a zástavu. Spolupracoval s každým ochotným pomôcť, bez ohľadu na stranícku príslušnosť. Verný člen HZDS úzko spolupracoval s KDH i keď predstavitelia týchto strán v Bratislave nevedeli tým druhým nájsť meno. Chcel vedieť o všetkom, čo sa v dedine deje a s potešením organizoval dianie v dedine.
Stručné zhodnotenie pôsobenia Antona Weisza vo funkcii starostu Liptovského Michala:
Úprava verejných priestranstiev, boxy na odpad na bývalom smetisku a na cintoríne, vybudovanie oplotenia, cesty na cintoríne, výsadba tují na cintoríne, oprava prístupového chodníka na hornú zastávku autobusu, generálna rekonštrukcia budovy obchodu, ubytovňa pre šoférov autobusovej linky, obecná knižnica, kuchynka v budove obecného úradu, oprava oplotenia obecného úradu, verejného osvetlenia, nová budova fary, vymaľovanie kultúrneho domu, požiarnícka Avia, kanalizácia a čistička odpadových vôd, nový stavebný obvod individuálnej bytovej výstavby, plán-generel na plynofikáciu obce južnou cestou, výmena nevyhovujúcej trafostanice za novú, druhá trafostanica pre krytie terajších a budúcich potrieb obce, rekonštruované rozvody elektrickej energie, v časti pre nové domy vybudovaná kanalizácia, vodovod, podklad pre cestu. Kompenzáciou získala obec bývalú cirkevnú školu (obchod) a starú faru. Ročne sa vracia do rozpočtu obce 35 000.- Sk za nájom obchodu a 60 000.- Sk za nájom turistickej ubytovne v starej fare. Po prijatí nového zákona o odpadoch zabezpečenie separácie odpadov do kontajnerov a ich zberu. S myšlienkou “čo som nemal ja, nech majú po mne pôsobiaci”, bolo vybudované sociálne zariadenie v budove obecného úradu. Tak ako kuchynka slúži už dlhé roky pri svadbách, posedeniach a iných akciách, bude WC i nová pivnica a skladík napomáhať kultúre akcií v zasadačke obecného úradu.
Osobným poďakovaním za tieto úspechy bolo vybudovanie kaplnky Matky Božej pri kostole svätého Michala s finančnou pomocou dlhodobej pracovníčky obecného úradu Evky Bubalovej. “Vyjadruje vďaku za Božiu pomoc, o ktorú som vždy prosil prostredníctvom panny Márie. Jej príhovor nech prináša pokoj, zdravie, porozumenie a úspešné napredovanie pre všetkých obyvateľov obce.”
Napísal kronikár cez vianoce 2002.

Miesto: Meno: Narodený: Zomrelý: Do:
A306 Anton Weisz 3.5.1941 2.2.2014
Peter Weisz 4.8.1968 16.3.1993
Veronika Weiszová reserve 16.7.2023

5
5
1 1